tanuuulka

Chytila do rúk knihu a začala čítať.

V nádeji, že číta román

vzdala sa snov

a nahradila ich novými.

Netušila, čo všetko sa bude písať

čo všetko je pred ňou.

Osud píše riadky sám

kým my stojíme za scénou

a čítame.

Uvidel ju vlastník knihy.

Nalistoval jej číslo strany.

Ukázal jej

tu nájdeš príbeh

tu nie je realita len snami

tu je sen realitou.

Verila mu

a tak začala stranou päťdesiatou.

Čítala.

Pozorne

nie však opatrne

a ani nepostrehla

len zrazu pri každej strane plakala.

Ubíjalo ju to

A predsa ďalej čítala.

V nádeji, že drží v rukách román.

Snáď sa raz oprášim od rán

tvrdila.

Ale každá nová strana bolela.

Viac a viac.

Nevládala, plakala, trpela

a stále ďalej čítala…

Prosila majiteľa

Ukáž mi takú stranu ako vtedy

nalistuj mi ďalšiu stranu päťdesiat

nenechaj ma trápiť.

Nepomohol. Stranu jej nenalistoval.

A možno ju ani sám nepoznal.

Chodila za ním noci či dni

on tvrdil

čítaj ďalej a na to zlé zabudni.

Čítala.

Čítala do posledných síl.

Unavená odložila knihu.

A hoci túžila ju čítať ďalej

viac už nemohla.

Dobre vedela

že sa dobre rozhodla.

Na poličku, kde kniha ležala

pozerala každý deň

a stále si opakovala

to, čo hľadáš, nie je v nej.

Po nekonečne dlhých dňoch

vložila knihu do obalu

a vrátila ju.

Kráčala opačným smerom.

Stoj!

Zakričal vlastník

a vyznačil modrým perom

ďalšiu stranu päťdesiat.

Slza mu stekala po líci

keď videl

že ona mieri k novej knižnici.