Chytila do rúk knihu a začala čítať.
V nádeji, že číta román
vzdala sa snov
a nahradila ich novými.
Netušila, čo všetko sa bude písať
čo všetko je pred ňou.
Osud píše riadky sám
kým my stojíme za scénou
a čítame.
Uvidel ju vlastník knihy.
Nalistoval jej číslo strany.
Ukázal jej
tu nájdeš príbeh
tu nie je realita len snami
tu je sen realitou.
Verila mu
a tak začala stranou päťdesiatou.
Čítala.
Pozorne
nie však opatrne
a ani nepostrehla
len zrazu pri každej strane plakala.
Ubíjalo ju to
A predsa ďalej čítala.
V nádeji, že drží v rukách román.
Snáď sa raz oprášim od rán
tvrdila.
Ale každá nová strana bolela.
Viac a viac.
Nevládala, plakala, trpela
a stále ďalej čítala…
Prosila majiteľa
Ukáž mi takú stranu ako vtedy
nalistuj mi ďalšiu stranu päťdesiat
nenechaj ma trápiť.
Nepomohol. Stranu jej nenalistoval.
A možno ju ani sám nepoznal.
Chodila za ním noci či dni
on tvrdil
čítaj ďalej a na to zlé zabudni.
Čítala.
Čítala do posledných síl.
Unavená odložila knihu.
A hoci túžila ju čítať ďalej
viac už nemohla.
Dobre vedela
že sa dobre rozhodla.
Na poličku, kde kniha ležala
pozerala každý deň
a stále si opakovala
to, čo hľadáš, nie je v nej.
Po nekonečne dlhých dňoch
vložila knihu do obalu
a vrátila ju.
Kráčala opačným smerom.
Stoj!
Zakričal vlastník
a vyznačil modrým perom
ďalšiu stranu päťdesiat.
Slza mu stekala po líci
keď videl
že ona mieri k novej knižnici.